Prejav Prezidenta Azerbajdžanskej republiky Gejdara Alieva na republikovej ceremónii venovanej pamiatke šahidov (padlých v spravodlivom boji) 20. januára - 19. januára 2000


scotch egg
scotch egg
scotch egg
scotch egg
scotch egg
scotch egg
temp-thumb
temp-thumb
temp-thumb
temp-thumb
temp-thumb
temp-thumb

Milí spoluobčania! Vážení dámy a páni! 

Tieto dni sú dňami smútku azerbajdžanského národu. Spomíname na 10. výročie krvavej januárovej tragédie. Dnes ešte raz skláňam hlavu pred pamiatkou tých, ktorí zomreli v tú strašnú noc za svoju vlasť, za slobodu, za nezávislosť.

 20. januára 1990 – najtragickejší deň v dejinách Azerbajdžanu. Ale spoločne s tým, v tú noc, v ten deň azerbajdžanský národ ukázal celému svetu svoje hrdinstvo, odvahu a sebaobetovanie. Preto vždy v tento deň smútime. Ale súčasne pociťujeme veľkú hrdosť za to, že náš národ je hrdinským národom, neohybným národom, neochvejným národom. 

V dejinách azerbajdžanského národu, najmä, v 20. storočí bolo veľa tragických udalostí: popravy spáchané v roku 1918 Arménmi proti azerbajdžanskému národu, genocída. Represie a teror uskutočnené proti národu, po stanovení sovietskej vlády v Azerbajdžane. Masové represie proti nášmu národu v rokoch 1937-1938. Vznik v roku 1988 Náhorno-karabachského konfliktu s cieľom uskutočnenia vojenskej agresie proti Azerbajdžanu a smrť našich synov. 

Avšak, spolu s tým, najväčším úderom, ktorý bol nanesený azerbajdžanskému národu, najväčšou agresiou, terorom sa stala tragédia 20. januára 1990. Uvedené mnou tragické udalosti, všetky tragické udalosti, na ktoré si možno teraz nepamätám, boli cielené proti jednotlivým osobám, jednotlivým skupinám, napríklad, spáchaná proti Arménom v roku 1918 genocída, arménsko-azerbajdžanské vzťahy mali za cieľ okupovať územia Azerbajdžancov, vyhubiť Azerbajdžancov. Avšak januárové udalosti; januárová tragédia sa líši od všetkých týchto tragédií, týchto nešťastí tým, že v túto noc sovietsky štát, pod vládou ktorého sme boli počas dlhých rokov, sovietska vláda a azerbajdžanská komunistická vláda uskutočnili masovú agresiu voči azerbajdžanskému národu. Teda agresia vykonaná štátom, vládou voči svojmu národu je samozrejme najstrašnejšia, najtragickejšia a z politického hľadiska sa líši od všetkých ostatných. 

Keď sa pozrieme na dejiny, dá sa povedať, že v ZSSR od doby vzniku sovietskej vlády až do januárových udalostí zo strany sovietskej vlády nikdy a nikde nebola uskutočnená podobná vojenská agresia voči svojmu národu, svojím občanom. Voči žiadnemu národu. Nebola uskutočnená voči žiadnej republike, žiadnemu národu. Bolo to uskutočnené voči nám, voči azerbajdžanskému národu. Bola to agresia, teror nie len vedenia ZSSR, ale sovietskeho štátu spolu s azerbajdžanskou vládou, ktorí vtedy spolupracovali a snažili sa zlomiť svoj národ. 

Po druhej svetovej vojne vláda ZSSR spáchala agresiu voči niektorým krajinám. V roku 1956 sovietske vojská vstúpili do Maďarska, pretože maďarský národ nesúhlasil so sovietskou ideológiou, chcel ísť svojou cestou a aby vrátiť ich z tejto cesty, zlomiť, sovietske vojská vstúpili do Maďarska a prelialo sa veľa krvi. Národ mal straty. Sovietska ideológia upevnila tam svoju moc.

V roku 1968 procesy prebiehajúce v Československu vyvolali nebezpečenstvo, že už nebude socialistickou krajinou. A vtedy vláda ZSSR poslala vojská do Československa, zastavila tam hnutie a upevnila svoju moc.

V roku 1979 ZSSR poslal obrovské vojenské jednotky do Afganistanu s cieľom poskytnutia pomoci silám, ktoré chceli vytvoriť vládu na základe sovietskej ideológie, preliala sa krv.

Prečo to spomínam? Pretože vo všetkých týchto prípadoch sovietska vláda, sovietsky štát uskutočnili podobnú agresiu s cieľom stanovenia, upevnenia svojej moci.

Ale azerbajdžanský národ už viac ako 70 rokov žil v zložení tohto štátu, boli sme občanmi tejto krajiny, boli sme pod vedením tejto vlády. To znamená, že náš národ mal byť pre túto vládu, pre komunistickú vládu vlastným národom. Ale tak to nebolo a v určitom zmysle to bolo výsledkom vzťahu voči azerbajdžanskému národu. Bolo to samozrejme spojené s agresiou Arménska voči Azerbajdžanu, ktorá sa začala v rokoch 1987-1988.

Koncom roku 1987 – začiatkom roku 1988 vláda v Arménsku, nacionalistické sily pristúpili k pokusu o pripojenie Nahorného Karabachu k Arménsku. Takéto pokusy boli aj v minulosti. Teda od roku 1923, po vzniku Nahorno-Karabachskej autonómnej oblasti v zložení Azerbajdžanu, v rôznych časoch boli podniknuté pokusy o pripojenie Nahorného Karabachu k Arménsku. Ale boli odvrátené. Aj preto, že azerbajdžanské vedenie bolo schopné zachrániť svoju republiku, aj preto, že sovietsky zväz považoval zmenu štátneho zriadenia za nebezpečnú. Avšak v roku 1987, možno aj skôr, v Arménsku nastolila otázka odtrhnutia Nahorného Karabachu od Azerbajdžanu a pripojenia k Arménsku. Potom sa začalo hnutie a objavil sa dvojitý štandard, t.j. rôzny prístup sovietskej vlády, vedenia Komunistickej strany k Azerbajdžanu a Arménsku.

Samozrejme vtedy, keď ešte sovietsky štát bol veľmi silným, a keby vedenie ZSSR chcelo, mohlo by tomu zabrániť, a keby vedenie Azerbajdžanu bolo verné svojmu národu, Vlasti, zeme, mohli by tomu zabrániť. Ale tí, ktorí sa boli v Moskve, nechceli tomu zabrániť, naopak, vytvorili pre to podmienky. Vedenie Azerbajdžanu bolo pasívne a tak vo februári roku 1988 nastal karabachský incident. Potom v Azerbajdžane sa zmenilo vedenie, akoby preto, aby bol vyriešený arménsko-azerbajdžanský konflikt, s cieľom upevnenia tu vedenia. Avšak nové vedenie nie len ukázalo neschopnosť alebo nekompetentnosť, ale išlo cestou zrady. Tato zrada je zradou vedením Azerbajdžanu svojho národa a ľahostajný vzťah vedenia ZSSR voči Azerbajdžanu, dá sa povedať, negatívny postoj spravil z karabachského incidentu vojnu, a Azerbajdžan dostal ťažkú ranu. Samozrejme, že 20. januára sa stalo veľkým článkom tejto politiky, tejto reťaze. 

Náš národ sa postavil, aby zachránil svoju zem, svoju suverenitu. Hlavnou príčinou toho bola nespravodlivá pozícia vedenia sovietskej vlády voči Azerbajdžanu a taktiež to, že vedenie Azerbajdžanu neprijalo žiadne opatrenia na ochranu svojej zeme, svojho národu. Všetko to zdvihlo národ v Azerbajdžane a ukázal svoju silu. Národ vyšiel na námestia. Národ vyšiel do ulíc. 

Aby sa potrestal celý národ, aby sa zlomil a aby se tým vyriešil problém Nahorného Karabachu v prospech Arménska, Azerbajdžanu musel dostať úder, a tento úder dostal. Bola uskutočnená vojenská agresia voči Azerbajdžanu. Azerbajdžan dostal fyzický úder. Azerbajdžan dostal politický úder. Azerbajdžan dostal morálny úder. Vinníkmi tohto boli aj vedenie ZSSR, aj vedenie Azerbajdžanu. V dokumentoch, ktoré tu dnes boli zverejnené, všetko jasne uvedené. 

Naši zástupcovia váženej inteligencie, ktorí vystúpili na ceremónii, matka šahida, dcéra šahida, ľudia, ktorí boli zranení v noci 20. januára, veľmi úprimne rozprávali. Poviem Vám, že od tohto večera a doteraz – myslím si, že aj Vy taktiež – prežívam veľmi vzrušujúce pocity, pretože prehliadka tejto historickej kroniky, ukážka týchto strašných udalostí a myšlienky, slová vystupujúcich tu majú veľký vplyv. Preto som veľmi rozrušený a hovorím vzrušene. Uskutočnenie tohto večera v takej forme považujem za prejav našej obrovskej lásky k našej histórii, k nášmu národu. Ďakujem všetkým, kto pripravil tento večer a vystúpil tu.

Má to obrovský politický a morálny význam.

Po prvej nikdy nesmieme zabúdať a prekrucovať naše dejiny. Dejiny sú dejinami a treba ju písať tak, ako to je, predávať z pokolenia na pokolenie.

Od tej tragickej januárovej noci ubehlo desať rokov. Za týchto desať rokov v Azerbajdžane s narodili deti. Deti, ktorí dnes majú 10 rokov, narodili sa v roku 1990. Mám informáciu, že v tú januárovú noc 135-136 azerbajdžanských občanov sa stali šahidmi, zahynuli, viacerí boli zranení. Avšak v tú noc v Azerbajdžane sa narodilo viac ako 500 detí. To znamená, že národ žije, rastie, rozvíja sa, a žiadna agresia, žiadny teror, žiadna zrada nemôžu zastaviť rozvoj nášho národa.

Avšak sme živými svedkami tých dní. Desaťročné deti sa o tom dozvedia len od nás. Aj dvadsaťročná mládež, ktorá vtedy mala 10 rokov, možno nechápala, ani nemohla pochopiť všetko. Preto musíme pamätať slávne stránky, úspešné stránky našich dejín, ale aj tragické stránky, predávať z pokolenia na pokolenie. V spojitosti s tým tragédia 20. januára a súčasné prejavené v týchto dňoch hrdinstvo, odvaha a jednota národu majú byť vzorom pre všetkých – pre terajšiu a budúcu generácie. Všetci sa majú poučiť z tejto udalosti.

Zo zverejnených tu dokumentov, vystúpení, filmov je jasné, v akej ťažkej situácii sa nachádzal Azerbajdžan v noc z 19. na 20. a 20.-21. januára. Keď do Azerbajdžanu, do mesta Baku, vstupuje toľko vojenských jednotiek, obrnenej techniky, tankov, ľudí, samozrejme nikto nemôže byť kľúdny, a Baku a celý Azerbajdžan v tom čase boli rozrušené. Čo ukázala vykonaná tu dnes analýza tých dní? Ukázala, že národ mal veľké straty, ale sa nezlomil, neohol sa. Avšak vedenie národu tak aj zostalo zradcami.

 Keď niekomu zomrie blízky človek, príbuzní, priatelia, kolegovia prichádzajú na jeho pohreb, tryznu, delia smútok s rodinou. Tu bola uskutočnená agresia voči azerbajdžanskému národu, náš národ mal veľké straty. Národ, ľud sa zjednotil prejavujúc nenávisť k podnecovateľom tejto tragédie, odprevádzajú šahidov na poslednú cestu. Avšak vedenie Azerbajdžanu nič nepodniká, uteká, ukrýva sa. Už len táto skutočnosť hovorí o tom, kto je kto.

Skupina poslancov napriek veľkým prekážkam zvolala zasadnutie Najvyššej rady. Významný básnik Azerbajdžanu Bachtijar Vagabzade, ktorý nikdy v živote nezvolal ani jedno zhromaždenie, pretože vždy písal básne a rozvíjal básnické umenie Azerbajdžanu, teda nemá v tom žiadne skúsenosti, ale má odvážne srdce, miluje svoj národ, začal konať, ničoho sa nezľakol. A ešte preto, že vždy smelo pozeral ľuďom do tváre, nikdy nikoho nezradil.

Presne tak zosnulý Ismail Šichly a ďalší zástupcovia inteligencie. Boli tu predvedené zábery. Žiaľ, že sa nezachránili všetky. Avšak aj to jasne ukazuje, kto je kto. Ako sa mohlo stať, že básnik Bachtijar Vagabzade, spisovateľ Ismail Šichly a ďalší zástupcovia inteligencie alebo skupina poslancov Najvyššej rady prišli na prerokovanie otázky а vedenie Azerbajdžanu utieklo, ukrylo sa? Týmto úplne stratili právo viesť národ.

Uznesenia a výzvy prijaté na tomto zasadnutí, a o ktorých sme tu hovorili, majú historickú povahu. Musíme to veľmi ceniť. Ja osobne hodnotím tieto dokumenty práve takto. Avšak, keď o niekoľko dní títo ľudia, ktorí utiekli, znovu sa vrátili k moci v Azerbajdžane, všetky tieto dokumenty boli zabudnuté, odložené, všetko bolo zamlčané. V spojitosti s týmto dnes tu boli spomenuté konkrétne skutočnosti, nie je potrebné ich opakovať.

Tak, keď pred 20. januárom vláda ZSSR a azerbajdžanská vláda spolu uskutočnili agresiu voči azerbajdžanskému národu, tak potom sa obe strany snažili zbaviť viny. V Moskve bola taká atmosféra, ako keby sa nič neudialo. Aj v Azerbajdžane jeden utiekol, druhý prišiel na jeho miesto, a tak národ zostal zabudnutým, zabudlo sa aj na tragédiu, všetko bolo zabudnuté a postupne sa podnikali pokusy zabudnúť na túto otázku. Zradcovia, ľudia, ktorí stratili právo byť lídrami, znovu uprednostňovali vlastné záujmy nad záujmy národu. To je historická realita.

Avšak dnes môžeme byť hrdí na to, že náš národ, znovu opakujem, prejavil odvahu a statočnosť. 

Na týchto záberoch sa nedá bez emócií sledovať ceremóniu pohrebu šahidov. Všetci poznáme dejiny a myslím si, že v Azerbajdžane ešte nikdy nebola taká slávnostná ceremónia pohrebu. Vysoké hodnotenie si zaslúži aj vtedajšia činnosť šejcha ul-islama Allachšurjura Pašazade – aj jeho list Gorbačevovi, aj vzťah k tejto otázke, teda nenávisť k tým, ktorí spáchali tento zločin, aj uskutočnenie ceremónie pohrebu. Ako sa hovorí, vedenie všetkých odvetví vlády Azerbajdžanu bolo pasívne. Vidíte, väčší morálny hriech nemôže byť, ani väčšia morálna zrada.

Avšak sa národ ničoho nezľakol. Národ sa nezľakol toho, že ho tanky môžu znovu rozmliaždiť. Na námestí Azadlyg, na všetkých uliciach, až do Nahorného parku, boli davy ľudí.

Vtedy som nebol v Azerbajdžane. Hneď som vyjadril svoj názor. Chcem, aby ste vedeli, že vtedy som bol chorý. Bol som v nemocnici, potom v sanatóriu pod Moskvou na rehabilitácii. Napriek tomu som prišiel so svojimi deťmi a vyjadril svoj názor. Nič iné som nemohol urobiť a dnes ďakujem tým azerbajdžanských občanom, tým osobám, ktoré správne zvolili miesto pre hroby šahidov a pochovali ich v Nahornom parku. A tu v určitej miere vyjadrili svoj vzťah voči minulej zrade.

V roku 1918 po vojne s Arménmi tam bol založený cintorín, boli pochovaní ľudia. V 1930. rokoch cintorín bol zničený a bol vytvorený Nagorný park, kde bol postavený pomník Kirovovi. Pravda dejín je v tom, že zrada uskutočnená v tom čase proti týmto hrobom, teraz sa odhalila, a tu boli znova pochovaní šahidi.

Vykonávajúc svoje povinnosti som zo začiatku tejto udalosti - od 21. januára 1990 a doteraz – snažil a budem sa snažiť definitívne ho odhaliť. Budem sa snažiť potrestať vinníkov, a nikto sa nesmie vyhnúť zodpovednosti za zločin spáchaný voči národu. Aj keď bude môcť fyzicky utiecť, pred dejinami zostane zločincom.

V mojej duši bolo želanie vytvoriť memoriál „Večný oheň“ v Šechidljar chijabany (Aleja šahidov). Toto tiež bolo mojou povinnosťou ako Prezidenta Azerbajdžanu. Dnes nachádzam isté uspokojenie v tom, že som splnil túto svoju povinnosť, a naozaj, ako tu bolo povedané, toto miesto sa stalo miestom prísahy, viery, najčestnejšou svätyňou. Už niekoľko dní vidíme, ako ľudia podľa hlasu svojho srdca, s kvetmi v rukách navštevujú hroby, skláňajú hlavy pred „Večným ohňom“, pred hrobmi. Verím, že aj v budúcnosti tu bude miesto prísahy našej mládeže, miesto prísahy vernosti svojmu národu, svojmu ľudu, zemi, Vlasti. Spolu s tým aj miestom prísahy vernosti našej mládeže, ktorá buduje nové rodiny.

Súčasne táto tragédia sa stala impulzom pre uskutočnenie veľkých procesov v našej krajine. Azerbajdžan získal svoju štátnu nezávislosť. Už deväť rokov azerbajdžanský národ žije vo svojom nezávislom štáte.

V živote sa stretávame s viacerými ťažkosťami a problémami. Všetci trpíme kvôli problému okupovania našich území Ozbrojenými silami Arménska a vynúteného odsunu z týchto území viac ako miliónu našich občanov a to, že bývajú v stanoch. Existujú aj ďalšie problémy. Avšak prežijeme aj toto ťažké, zložité obdobie. Okupované územia budú oslobodené, naši občania sa vrátia do domova, suverenita Azerbajdžanu bude zabezpečená, pretože dnes Azerbajdžan je nezávislým štátom a žiadny iný štát nemá právo na agresiu voči Azerbajdžanu.

Najväčšou pamiatkou naším šahidom je táto suverenita Azerbajdžanu, nezávislý Azerbajdžan, právny, demokratický, svetský Azerbajdžanský štát a prebiehajúce teraz v Azerbajdžane pozitívne procesy. Nech pokojne spia všetci naši šahidi, a nie len šahidi, ktorí zahynuli 20. januára, ale aj naši synovia, ktorí sa stali šahidmi v bojoch za Vlasť, rodnú zem, pretože ich sny, nádeje sa splnili - Azerbajdžan získal svoju štátnu nezávislosť.

Dnes pred pamiatkou šahidov prisahám, že nikto a nikdy nesiahne na nezávislosť Azerbajdžanu, nikdy nebudeme sluhami žiadneho štátu. Štátna nezávislosť Azerbajdžanu bude žiť a rozvíjať sa napriek ťažkostiam a tlaku na nás. Nezávislý demokratický Azerbajdžan, právny, svetský Azerbajdžanský štát sa stane majestátnym pomníkom naším šahidom.

Ešte raz pekne ďakujem všetkým, kto pripravil tento smútočný večer a všetkým, kto tu mal vystúpenie. Nech Boh upokojí duše šahidov.

Preložené z novín "Bakinský robotník" zo dňa 20. januára 2000.