Vážení súdruhovia, dámy a páni!

Ako je Vám známe, dlhé roky som stál na čele strany Azerbajdžanu, bol som zvolený za člena Politbyro Centrálneho výboru KSSZ, pracoval ako prvý námestník Predsedu Rady ministrov ZSSR. Viac ako dva roky som na dôchodku, prekonal som rozsiahly infarkt, kvôli chorobe som odišiel do dôchodku. Od decembra 1982 som odišiel z Azerbajdžanu. Dnes som prvý krát prekročil prah Stáleho zastupiteľstva Azerbajdžanskej SSR v Moskve. Priviedla mňa sem tragédia, ktorá sa stala v Azerbajdžane. Dozvedel som sa o tom včera ráno a samozrejme som nemohol ostať ľahostajný voči tejto udalosti. Prišiel som sem predovšetkým preto, aby som tu v Stálom zastupiteľstve, ktoré je malým ostrovom azerbajdžanskej zeme v Moskve, vyjadril sústrasť celému azerbajdžanskému národu v spojitosti s tragédiou, ktorá spôsobila veľké obete. Po druhé chcem vyjadriť svoj vzťah k tejto otázke. Prosím stáleho zástupcu Azerbajdžanu v Moskve Zochraba Ibragimova odovzdať moje slová, veľký smútok, úprimnú sústrasť azerbajdžanskému národu. Teraz žiaľ nemám inú možnosť.

Čo sa tyká udalostí, ktoré sa stali v Azerbajdžane, považujem ich za protiprávne, nedemokratické, protirečivé voči zásadám humanizmu a budovania v našej krajine právneho štátu. Existujú určité príčiny situácie, ktorá nastala v Azerbajdžane. Nechcem sa podrobne zastavovať na detailoch, to by zobralo veľa času. Dva roky trvá medzinárodný konflikt medzi Azerbajdžanom a Arménskom, ktorý vznikol v spojitosti s udalosťami v Náhornom Karabache a okolo neho. Dva roky je dostatočné obdobie na to, aby vedenie Azerbajdžanu a Arménska, najvyššie politické vedenie krajiny vyriešilo túto otázku, ukončilo bratovražednú vojnu, medzinárodné konflikty a vytvorilo podmienky pre slobodné bývanie každého človeka, nezávisle od jeho národnej príslušnosti, v našom spoločnom federatívnom Zväze SSR.

Avšak si myslím, že za tieto dva roky v tomto smere neboli prijaté dostatočné opatrenia. Ak by na začiatku vzniknutia komplikácií v Náhornom Karabache najvyššie politické vedenie krajiny podniklo nutné opatrenia, dnes by sme nepozorovali eskaláciu napätosti a straty, ktoré boli na jednej a druhej strane v priebehu týchto dvoch rokov, a tej vojenskej akcie, ktorá bola podniknutá v noci z 19. na 20. január 1990 a ktorá spôsobila ľudské obete. 

Samozrejme na vine je predovšetkým teraz už bývalý prvý tajomník Centrálneho výboru Komunistickej strany Azerbajdžanu Vezirov. Počas svojho pôsobenia v tejto vysokej funkcii  neurobil nič pre stabilizáciu situácie v Azerbajdžane. Naopak svojimi nesprávnymi činmi, nevhodným štýlom práce, nesprávnym politickým manévrovaním postavil sa proti národu, nezískal žiadnu autoritu, vytvoril priepasť medzi sebou a národom. Národ sa rozčuľoval. Na uskutočnených zhromaždeniach v priebehu niekoľkých mesiacov v Baku a iných mestách a rajónoch Azerbajdžanu sa vznášajú požiadavky o odstúpenie vedenia strany Azerbajdžanu. Hlavne šlo o odstúpenie Vezirova. Nie je jasné, prečo táto otázka doteraz nebola vyriešená, a len včera, po tom ako boli nasadené vojská v Baku a bolo spôsobené spustošenie, Vezirov vlastne utiekol z Azerbajdžanu. To je veľká chyba. Najväčšou chybou je to, že taký nevhodný pre tento cieľ človek vo svojom čase bol vymenovaný za prvého tajomníka Centrálneho výboru Komunistickej strany Azerbajdžanu. Ale vec nespočíva len v tomto.

Teraz by som sa chcel zastaviť na tragédii, ktorá sa stala v noci z 19. na 20. január a trvá do dnes. Myslím si, že rezervy politického uregulovania situácie v Azerbajdžane boli. Vedenie Azerbajdžanu, a taktiež najvyššie politické vedenie krajiny nevyužilo tieto možnosti. Bolo možné zabrániť útoku na hranicu. Veď pred 3 mesiacmi ľudia vznášali svoje požiadavky spojené s pohraničnou oblasťou. Ale nikto nechcel sa s nimi stretnúť, vykonať vysvetlenie, prijať príslušné opatrenia. 

Opakujem: nie sú vyčerpané všetky možnosti na upokojenie ľudí. Keby pred 2-3 mesiacmi bola vyriešená otázka upevnenia vedenia strany v Azerbajdžane, možno by nenastala taká situácia a nebolo by potrebné nasadenie vojsk. Ale za všetkých týchto okolností myslím si, že boli možnosti pre politické uregulovanie situácie, dialóg s národom. Avšak neboli využité a v noci z 19. na 20. január v Baku boli nasadené veľký kontingent Sovietskej Armády, vojsk MVV ZSSR. Aké tragické výsledky to vyvolalo, teraz už je nám dobre známe. Považujem správanie ľudí, ktorí prijali takéto rozhodnutie, za politicky chybné. Bola spravená hrubá politická chyba. Jednoducho nepoznali skutočnú situáciu v republike, psychológiu azerbajdžanského národu. Nemali dostatočné kontakty s rôznymi vrstvami ľudí. Nemohli si predstaviť, že sa stane tragédia. 

Bolo to treba predvídať a prijať nutné opatrenia, vyrátať, čo je najdôležitejšie a najnutnejšie. Mimochodom, prichádzali správy, že zahynulo veľa vojakov. Otázkou je v čom je vina ruského chlapca, ktorého poslali podľa chybného rozhodnutia najvyššieho vedenia strany krajiny potlačiť takzvanú vzburu v Azerbajdžane?

V Azerbajdžane bol nasadený veľký kontingent zahraničných vojsk. Mimochodom, dobre viem, koľko vojsk sa nachádza v Azerbajdžane. Tam aj tak bolo dislokované dostatočné množstvo vojsk: 4. armáda, Kaspická vojensko-námorná flotila, divízia výsadkových vojsk, vojská protivzdušnej obrany, vnútorné vojská Ministerstva vnútorných vecí. Na čo bolo treba dodatočne nasadzovať tam vojská? Podľa potreby bolo možné využiť nachádzajúce sa tam vojská. Vedenie Azerbajdžanu, ktoré prijalo takéto rozhodnutie, musí niesť zodpovednosť za toto, a predovšetkým Vezirov, ktorý utiekol z Azerbajdžanu. Musia niesť zodpovednosť aj tí, ktorí dezinformovali najvyššie politické vedenie krajiny. Myslím si, že najvyššie politické vedenie krajiny v pravý čas nemalo dostatočnú a objektívnu informáciu. Vedenie krajiny bolo uvedené do omylu, vo výsledku čoho bolo prijaté takéto rozhodnutie. 

Všetci, ktorí majú vinu v tragédii, musia byť potrestaní.