Vystúpenie Prezidenta Azerbajdžanskej republiky Gejdara Alieva na stretnutí s veliteľom ruských vojsk v Zakaukazsku, generálplukovníkom Fedorom Reutom, dňa 6. januára 1994


Myslím si, že asi by sme sa mali stretnúť skôr – aj pretože kaukazský región je prepojený, aj pretože velíte ruským vojskám, ktoré sú rozmiestnené v Gruzínsku a Arménsku. Avšak podmienky to neumožňovali. Pre riešenie otázok týkajúcich sa záujmov našej republiky v súčinnosti s Republikou Gruzínsko, s ktorou máme dobré vzťahy, stretával som sa s Eduardom Ševardnadze a ďalšími predstaviteľmi tejto republiky. Boli tu, riešilo sa množstvo otázok spojených s ekonomickou spoluprácou, zvlášť sa tykajúcich poskytnutia Gruzínsku pomoci pri zabezpečení energie. S Arménskom sme, žiaľ, vo vojne. A vaše vojská, vojská Ruskej federácie, sú aj na území Gruzínska, aj na území Arménska. Bez komunikácie sa nedá. Pravda, že sme komunikovali cez telefón, naši zástupcovia sa s vami stretávali. Ale myslím si, že musíme tesnejšie kontaktovať pre zabránenie akýmkoľvek omylom v naších vzájomných vzťahoch. Pretože komunikácia a stretnutia umožňujú jednoduchšie riešiť otázky, keď nie je komunikácia, tak aj menšia otázka sa stáva veľkým problémom, ani keď nemá taký význam.

Naša republika nemá žiadne problémy s Gruzínskom. S týmto štátom historicky máme priateľské, susedské vzťahy. Aj keď nás znepokojuje situácia v Gruzínsku celkovo, pretože nemôžeme byť ľahostajní k tomu, čo sa deje v susednom štáte. Ale zvlášť nás znepokojuje to, ako Azerbajdžanci žijú v Gruzínsku. Je ich tam veľa, podľa našich údajov je tam cca. 600 tisíc ľudí. Pričom v niektorých rajónoch, ako Marneuľský, Bolnisský, Dmanisský, Gardabanský, žijú kompaktne. Dostávame poplašné signály: občas o prípadoch násilia voči jednotlivým Azerbajdžancom, nespravodlivosti atď. Naši zástupcovia boli tam pre riešenie tejto otázky. Štátna tajomníčka Lala-Šovket Gadžijeva preto bola v Gruzínsku, navštívila Dmanisský a Marneuľský rajóny, stretávala sa s vedením Gruzínska. Zástupcovia niektorých susedných s Gruzínskom rajónov Azerbajdžanu boli v susednej republike pre doručenie humanitnej a materiálnej pomoci obyvateľom Marneuľského a Dmanisského rajónov.

Ale všetko to, žiaľ, zatiaľ, nedáva žiadne výsledky. Mal som telefonický rozhovor s Eduardom Amvrosijevičom Ševardnadze, povedal, že na ich strane sa prijímajú opatrenia pre vnesenie poriadku a vytvorenie vhodných podmienok pre obyvateľov týchto rajónov azerbajdžanskej národnosti.

Pri tejto príležitosti sa obraciam na vás s prosbou, pretože vaše vojenské jednotky sú na území  Gruzínska, vrátane aj tohoto regiónu, aby ste obrátili svoju pozornosť na túto otázku. Tieto príslušníci azerbajdžanskej národnosti sú občanmi Gruzínska, storočia žujú tam, to je ich vlasť, rodná zem, a je potrebné zabezpečiť ich bezpečnosť, normálny život a pracovnú činnosť. Niektoré symptómy nás veľmi znepokojujú, hovoril som o tom Eduardovi Amvrosijevičovi Ševardnadze. Ak nezastavíme to, čo sa tam deje, môže to vyvolať vážne komplikácie.  A to, čo sa stáva po skomplikovaní situácie dobre vidíme s vami na príklade takzvaného karabachského konfliktu, ktorý prerástol teraz do otvorených vojenských akcií medzi Arménskom a Azerbajdžanom. Preto prvá moja prosba na vás je o tomto. Chcel by som, aby ste obrátili na toto pozornosť.

Viackrát som vyhlasoval v mene Azerbajdžanského štátu a dnes pri príležitosti stretnutia s vami hovorím – sme zástancovia mierového riešenia tejto otázky. Chceme, aby sa táto vojna skončila, bola začatá skoro 6 rokov dozadu, a uplynulé roky presvedčivo preukázali celému svetu, že priniesla nešťastia aj azerbajdžanskému aj arménskemu národu. Neprinesie také výsledky, aké očakávajú extrémistické sily v Arménsku. Preto som hovoril a hovorím: na základe svetových politických skúseností túto otázku treba riešiť mierovou cestou. Neobsadili sme ani jeden meter územia Arménska, ale arménske ozbrojené formácie okupovali skoro 20 percent územia Azerbajdžanu, vrátane teritórií mimo bývalej Nagorno-Karabachskej oblasti, ste    vojenská osoba a perfektne to poznáte. Arménska strana sa snaží predstaviť túto vojnu ako ochranu záujmov arménskej menšiny v Nagornom Karabachu, ale ako pochopiť to, že po prvej zo samotného Nagorného Karabachu bolo vysťahovaných 50 tisíc Azerbajdžancov, a mimo teritória Nagorného Karabachu arménske ozbrojené formácie okupovali sedem našich rajónov – Lačinský, Keľbadžarský, Agdamský, Fizulinský, Džebraiľský, Zangilanský, Gubadlinský, ich obyvatelia sú vo veľmi ťažkých podmienkach, viacerí z nich žijú v stanoch. Môžete tam ísť a pozrieť sa v tých našich rajónoch, kde sú rozmiestnené. A materiálne bohatstvá, ktoré po desaťročia, storočia sa zbierali v týchto rajónoch boli rozkradnuté, zničené. Toto je vandalizmus zo strany arménskych ozbrojených formácií. A samozrejme, myslím si, že svet to nikomu a nikdy neodpustí. Svet neodpúšťa agresiu, agresorom.

Preto som prehlasoval a prehlasujem pri tejto príležitosti osobne vám hovorím o tomto, aj keď viete o vyhlásení azerbajdžanského vedenia, že sme zástancovia mierového riešenia tejto otázky, ale za podmienky, že arménske ozbrojené formácie bez žiadnych podmienok odišli z územia Azerbajdžanu, predovšetkým tých rajóny, ktoré sú mimo bývalej Nagorno-Karabachskej oblasti. Takéto návrhy sa podávali a podávajú sa. Avšak agresori, používajúc dočasné, opakujem - dočasné, vojenské výhody, myslia, že tak to zostane navždy. Dňa 24. decembra na stretnutí hláv krajín SNŠ v Ašgabate som musel vystúpiť s vyhlásením. Ste oboznámení s ním. Bolo nadiktované tým, že dňa 24. septembra Azerbajdžan sa stal členom SNŠ, podpísal Zmluvu o kolektívnej bezpečnosti, o tom, aby bol plnoprávnym členom SNŠ. Ale aj Arménsko je členom SNŠ. Preto som vystúpil v Ašgabate s vyhlásením o tom, že nemôže ísť o zabezpečenie kolektívnej bezpečnosti krajín SNŠ, bezpečnosti tohto Spoločenstva voči možnému  útoku vonkajších síl, ak nie je zabezpečená vnútorná bezpečnosť.

Preto som hovoril tam, hovoril som aj v rozhovore s niektorými hlavami nezávislých štátov, členov SNŠ, že nemôžeme zmieriť sa s touto situáciou, a myslím si, že toto vyhlásenie musí dať svoje výsledky. Hovorím to vám, pretože pri podpísaní Zmluvy o kolektívnej bezpečnosti sme vychádzali práve z takejto zásady spolupráce ozbrojených síl všetkých štátov Spoločenstva, vrátane Azerbajdžanu a Ruska, iných štátov.

Zastupujete ruské vojská v Gruzínsku a Arménsku. Preto by som chcel poprosiť Vás využiť svoje možnosti, svoju autoritu na to, aby niektoré kruhy v Arménsku vzdali sa tohto šialenstva. Opakujem, sme zástancami mierového riešenia otázky, sme za mier, za ukončenie vojny, za ukončenie vojenských akcií.

V posledných dňoch prebiehajú neľútostné boje. Nie sme na vine, pretože agresori už mesiac - mesiac a pol plánujú ďalší postup do azerbajdžanského vnútrozemia, zmocnenie sa nových našich rajónov. Možno, skôr sa im darilo, ale teraz sa nedarí, narážajú na silný odpor, dôsledkom čoho sú vojenské akcie, sú straty aj na jednej, aj na druhej strane, v poslednom čase naše ozbrojené sily dávajú dôstojný odpor arménskym formáciám. Možno, je vám známe, že majú veľké straty – aj ľudí aj techniky. Ale na čo je to potrebné? My to nepotrebujeme. My neútočíme, len si bránime svoje územie, oni napadli našu zem.

Preto pravdu hovoriac chcem vysloviť nespokojnosť s tým, že naši priatelia z krajín Spoločenstva, hlavne z Ruska, neprejavili patričnú principiálnosť v týchto otázkach. V prehlásení v Ašgabate som podčiarkol, že po tom, ako dňa 24. septembra Azerbajdžan sa stál členom SNŠ a podpísal Zmluvu o kolektívnej bezpečnosti, boli zmocnené 4 rajóny Azerbajdžanu. My máme dôvod vyjadriť nespokojnosť s takouto situáciou, tým, že naši spojenci zo SNŠ do istej miery sú ľahostajní k tomu. Ale spolu s tým sa obraciam na vás s prosbou, aby ste využili svoje možnosti, svoju autoritu, svoje postavenie, ktoré máte v Arménsku na to, aby všetko zastaviť, zmeniť situáciu. Tvrdo vyhlasujem a môžete to povedať tomu, komu potrebujete za vhodné, že sme za zastavenie vojenských akcií, sme za vyriešenie tejto otázky mierovou cestou.

Avšak všetky ostatné otázky sa dajú vyriešiť veľmi jednoducho. Najhlavnejšia otázka spočíva v tom, o čom som hovoril, to je zastavenie vojenských akcií, zabezpečenie štátnej suverenity, územnej celistvosti Azerbajdžanu. Ohľadne tejto otázky sa zase obraciam na vás. Opakujem, nechcem hovoriť o tom, že vaše vojská poskytujú pomoc Arménsku, aj keď takýchto rozhovorov je veľmi veľa. Nemám podklady pre oficiálne vyhlásenia, ale sa nachádzate na území Arménska, na tomto území sú ruské vojenské základne, ktoré majú oficiálny štatút vojenských základní. Arménsko s nami bojuje, nie my, ale oni obsadzujú naše územia. Preto mám právo na základe medzinárodných právnych noriem, na základe právnických noriem obrátiť sa na vás s prosbou, aby ste využili všetok svoj vplyv, prijali príslušné opatrenia.

Dúfam, že budete prijímať tieto opatrenia. Čo sa týka skutočnosti, že cez územie Azerbajdžanu prechádza náklad pre materiálne zabezpečenie ruských vojsk, ktoré sa nachádzajú v Zakaukazskom regióne, zabezpečovali sme to a budeme to robiť ďalej, pretože s Ruskom máme priateľské vzťahy, tak isto, ako samozrejme, s vojskami Ruskej federácie, aj oni budú pokračovať. Prijímam všetky opatrenia na upevnenie týchto vzťahov. Avšak máme veľmi veľa signálov o tom, že palivo, ktoré ide pre vojenské jednotky do Gruzínska alebo Arménska cez územie Azerbajdžanu, potom sa dostáva k arménskym ozbrojeným formáciám a používa sa proti nám. V tomto prípade hovorím o tomto ako signáloch, о správach. Pričom všetko to sa musíruje, a poviem vám úprimne, že rôzne vrstvy obyvateľstva Azerbajdžanu nás obviňujú: prečo púšťame tieto náklady cez územie Azerbajdžanu, keďže to všetko v rôznej miere poskytuje pomoc arménskym ozbrojeným formáciám? Hovorím o tom preto, aby ste ešte raz obrátili pozornosť na tieto otázky.

Noviny "Bakinský robotník", 11. januára 1994