Chodžalinská tragédia je zločinom proti ľudstvu


Politika genocídy a agresie vykonávaná proti azerbajdžanskému národu strany arménskymi nacionalistami má viac ako dvesto rokov. Cieľom tejto politiky bolo vytlačenie Azerbajdžancov z ich odvekých území a vytvorenie na nich vymyslenej arménskymi historikmi a ideológmi «Veľkého Arménska». Pre uskutočnenie svojej hanebnej a nebezpečnej politiky používali rôzne metódy a prostriedky, falšovanie historických faktov, politické provokácie, na štátnej úrovni sa podporovali militantný nacionalizmus, separatizmus a agresia voči susedným národom. Za týmto účelom v Arménsku a jednotlivých cudzích štátoch boli vytvorené «národné kultúrne», náboženské, politické aj teroristické organizácie, boli mobilizované možnosti arménskej diaspory a loby.

Rozdrobenie na dve časti azerbajdžanských území v dôsledku vojen, ktoré prebiehali v prvej štvrti 19. storočia medzi Ruskom a Iránom, naštartovalo proces cielenej masovej migrácie na územie Karabachu Arménov z Iránu a Turecka, čo radikálne zmenilo demografickú situáciu v Karabachu. V roku 1905 arménski nacionalisti voči Azerbajdžancom na ich vlástnom území spôsobili krviprelievanie, zničili stovky obcí. V roku 1918 za podpory Bakinskej komúny, politické a vojenské vedenie ktorej pozostávalo najmä z Arménov, bol uskutočnený hanebný plán s cieľom očistenia Bakinskej gubernie od Azerbajdžancov. V dôsledku toho boli zabití desiatky tisíc civilných obyvateľov, zničené obce, kultúrne pamiatky, mešity a školy. Arméni zmasakrovali civilné azerbajdžanské obyvateľstvo Giandže, Šamachty, Gube, Ľankiarane, Karabache, Mugane a ďalších miestach Azerbajdžanu.

Politika genocídy a deportácia voči Azerbajdžancom bola vedená zákernými metódami aj počas sovietskej vlády, ktorá vyhlásila slogan o rovnosti národov. V tomto období voči Azerbajdžanu bolo prijaté množstvo nesprávnych a nespravodlivých rozhodnutí. V 20. rokoch azerbajdžanské územie Zangezur bezdôvodne bolo odovzdané Arménsku a tak staroveké územie Azerbajdžanu - Nachčyvan - bolo oddelené od ostatnej časti našej vlasti. V Náhornom Karabachu bola vytvorená arménska autonómia.

V dôsledku prijatého v rokoch 1948-1953 vedením ZSSR voluntaristického rozhodnutia Arménom sa podarilo deportovať z odvekých území státisíce Azerbajdžancov a fakticky vytvoriť v teritóriu Arménska monoetnickú republiku.

Bezdôvodný náhorno-karabachský konflikt, ktorý sa začal v roku 1988, zúriaca na azerbajdžanskom území arménska reakcia a horké utrpenia nevinného azerbajdžanského obyvateľstva, ktoré sa stalo obeťou tejto reakcie, žiaľ, sa stretli s ľahostajným mlčaním vedenia bývalého ZSSR a civilizovaného sveta. Arméni sa nadchli a využili túto situáciu a pokračovali v politike genocídy proti Azerbajdžancom a páchali nevídané v dejinách zločiny. Ozbrojené sily Arménska okupovali 20 percent územia Azerbajdžanu, vrátane 7 rajónov okolo Náhorného Karabachu - Keľbadžar, Lačin, Agdam, Fizuli, Džebrail, Gubadly a Zangilan. Viac ako milión Azerbajdžancov boli barbarsky vyhnaní z odvekých území, desiatky tisíc ľudí boli zabití, stali sa invalidmi, dostali sa do zajatia. Arménske vandalstvo zrovnalo so zemou stovky obydlí, tisícky kultúrnych, vzdelávacích a zdravotníckych ústavov, kultúrnych a historických pamiatok, mešít, svätýň, cintorínov.

Tragédie spachané v prvých rokoch konfliktu arménskymi ozbrojenými banditami v dedinách Náhorného Karabachu Kiarkidžachan, Mešaly, Guščular, Garadagly, Agdaban a iných, kde bývali Azerbajdžanci, a nakoniec genocída v meste Chodžaly, sú zločinmi a navždy zostanú čiernym fľakom na svedomí «zbedačených a ťažko skúšaných Arménov».

Chodžalinská tragédia je jedným z najhroznejších zločinov 20. storočia, ktorý spáchali voči azerbajdžanskému národu Arméni, autori šovinistickej politiky pre vytvorenie «Veľkého Arménska» a monoetnického štátu. Koncom 20. storočia arménski okupanti v dôsledku svojej beztrestnosti a v dôsledku toho, že doteraz svetová verejnosť a medzinárodné organizácie neodsúdili a nezabránili ich zločinom, ďalej pokračovali v okupovaní azerbajdžanských území začatom v roku 1905 a páchali strašné zločiny a zverstvá proti ľudskosti.

V noci 26. februára 1992, ktorá bola zapísaná do dejín Azerbajdžanu krvavými písmenami, arménske ozbrojené sily pomocou techniky a vojakov 366. motorizovaného streleckého pluku, ktorý v období ZSSR bol rozmiestnený v meste Chankendy a skladal sa najmä z Arménov, zrovnali so zemou starobylé mesto Chodžaly.

Najprv mesto Chodžaly bolo zničené v dôsledku intenzívneho ostreľovania z diel a inej vojenskej techniky. V meste sa začali požiare. Potom z niekoľkých smerov mesto napadli pešie jednotky a zmasakrovali obyvateľov.

V ten deň za krátky čas arménske ozbrojené skupiny surovo zabili 613 civilných obyvateľov, 421 ľudí dostali vážne zranenia.

Civilní obyvatelia, ktorým sa podarilo utiecť z obkľúčenia, boli kruto zavraždení v lesoch arménskymi vojakmi, ktorí tam čakali v úkryte. Krutí vrahovia oskalpovali ľudí, odrezávali im rôzne časti tela, vypichovali deťom oči, rozpárali bruchá tehotných žien, zakopávali ľudí zaživa alebo spaľovali ich a do niektorých mŕtvol boli položené míny.

V tomto období 1275 ľudí sú nezvestní a boli zajatí, mesto s obyvateľstvom 10 tisíc ľudí bolo zničené, stavby boli zrútené a spálené. Osud 150 ľudí, z ktorých je 68 žien a 26 detí, je doteraz neznámy. V dôsledku tragédie viac ako tisíc ľudí z počtu civilného obyvateľstva sa stali invalidmi v dôsledku strelných rán rôzneho stupňa závažnosti. Medzi zavraždenými je 106 žien, 83 detí, 70 starcov. 487 ľudí sú zmrzačení, 76 z ktorých sú dorastenci.

V dôsledku tohto vojenského politického zločinu 6 rodín boli úplne zničené, 25 detí stratili oboch rodičov, 130 detí stratili jedného rodiča. 56 obetí boli spálené zaživa.

Prezident Azerbajdžanskej republiky Ilham Aliev vo svojom prejave v deň výročia Chodžalinskej genocídy povedal azerbajdžanskému národu, že «bez vojenskej potreby stovky civilných obyvateľov boli surovo zavraždení a ich mŕtvoly boli zhanobené. Boli zavraždení deti, ženy, starci, celé rodiny. Koncom 20. storočia bol spáchaný jeden z najhorších zločinov nie len proti azerbajdžanskému národu, ale aj proti celému ľudstvu. Podľa svojej krutosti a barbarstva Chodžalinská tragédia medzi zločinmi proti ľudstvu má zvláštne miesto».

Ťažko si predstaviť, že podobné barbarstvo, aké nikdy nebolo v histórii, spáchali ľudia koncom 20. storočia na očiach celého sveta!

Spolu s prejavom politiky teroru proti štátnej nezávislosti a územnej celistvosti Azerbajdžanu, tento čin masovej a neľútostného masakru je surovým zločinom nie len proti Azerbajdžancom, ale aj proti ľudskosti vôbec. Táto genocída v Chodžaly bola spáchaná arménskymi nacionalistami s cieľom zastrašiť azerbajdžanský národ, ktorý sa nechcel vzdať svojich území, s cieľom zlomiť jeho vôľu bojovať a zničiť.

Útok na mesto Chodžaly riadili veliteľ 2. práporu 366. pluku Sejran Oganian, veliteľ 3. práporu Jevgenij Nabokych, vedúci štábu 1. práporu Valerij Čitčian. Operácie sa zúčastnilo viac ako 90 tankov, bojových strojov a ďalšia vojenská technika. Genocídy civilného obyvateľstva sa aktívne zúčastnili vojaci pluku Slavik Arutunian, Andrej Išchanian, Sergej Beglarian, Movses Akopian, Grigorij Kisebekian, Vačik Mirzojan, Vačagan Ajrian, Alexandr Ajrapetian a ďalší, z členov arménskych ozbrojených jednotiek: Karo Petrosian, Sejran Tumasian, Valerik Grigorian a ďalší. Zistilo sa, že medzi tými, kto učinil surový masaker civilného obyvateľstva v Chodžaly, boli vedúci oddelenia vnútra mesta Chankendy Armo Abramian, vedúci oddelenia vnútra Askeranského rajónu Mavrik Gukasian, jeho námestník Šagen Barsegian, predseda arménskej národnej fronty v Náhornom Karabachu Vitalij Balasanian, vedúci mestskej väznice v Chankendy Seržik Kočarian a ďalší.

S.Oganian, ktorý v čase páchania genocídy v Chodžaly bol majorom, v súčasnosti je generálom a ministrom obrany Arménskej republiky. Niektorí ďalší účastníci tohto zločinu taktiež majú rôzne funkcie v bábkovom režime, vytvorenom Arménskom, a v štátnych orgánoch Arménska.

V Rezolúcii 96. Valného zhromaždenia OSN zo dňa 11. decembra 1946 je uvedene, že genocída neuznáva právo na život skupín ľudí a preto uráža ľudskú dôstojnosť, berie ľudstvo vytvorené ľuďmi materiálne a duchovne hodnoty. Podobné činy úplne protirečia cieľom a úlohám OSN. V Dohovore «O zabránení a trestaní zločinu genocídy» prijatom Rezolúciou 260. Valného zhromaždenia OSN dňa 9. decembra 1948 a platným od roku 1961, bol stanovený právny základ zločinu genocídy. Štáty, ktoré sa pripojili k Dohode, zaviazali sa prijímať opatrenia na zabránenie genocídy a trestania jeho vinníkov, čím potvrdili, že genocída je zločinom porušujúcim normy medzinárodného práva, bez ohľadu na to, či je spáchaná v čase mieru alebo vojny. Charakter a meradlo strašného zločinu v Chodžaly ukazujú na to, že všetko, čo bolo urobené pri jeho páchaní, predstavuje zločin genocídy, a to všetko je uvedené v tejto Dohode. Plánovaný čin masového a neľútostného masakru bol spáchaný v úmysle úplne zničiť ľudí žijúcich v tomto teritóriu práve preto, že sú Azerbajdžanci.

Fakty súvisiace s tým, že Arménsko ignoruje medzinárodné právne normy stanovujúce normy správania počas vojny, zahrňujú aj iné veci. Podľa požiadaviek medzinárodného humanitárneho práva vojna sa môže viesť iba medzi ozbrojenými silami strán ozbrojeného konfliktu. Civilné obyvateľstvo sa nezúčastňuje bojov a voči nemu sa musí prejavovať rešpekt. Podľa článku 3 IV Ženevského dohovoru «О ochrane civilných osôb počas vojny» útok na život a bezpečnosť civilného obyvateľstva, vrátane vraždy rôznymi spôsobmi, zmrzačenie, kruté zaobchádzanie s obyvateľstvom, spôsobenie utrpenia a mučenia, útok na ľudskú dôstojnosť, urážky a ponižujúce konanie voči obyvateľstvu je zakázané. V článku 33 Dohovoru sa uvádza, že žiadna civilná osoba nemôže byť trestaná za nevykonaný trestný čin.

Jednoznačne sú zakázané kolektívne represívne opatrenia, zastrašovanie, teroristické aktivity a represie voči civilnému obyvateľstvu. V súlade s článkom 34 tohto Dohovoru taktiež sa zakazuje branie rukojemníkov z radov civilného obyvateľstva. Avšak Arméni otvorene nerešpektovali túto zásadu a len v Chodžaly zajali viac ako tisíc ľudí. Ignorujúc právne normy arménske ozbrojené formácie kruto ničili civilné obyvateľstvo mesta Chodžaly. Hore uvedené je zahrnuté do podmienok páchania zločinu genocídy určených v Dohovore «O zabránení a trestaní zločinu genocídy» z 9. decembra 1948.

Osoby, ktoré páchali nepredstaviteľné krutosti proti civilnému azerbajdžanskému obyvateľstvu počas okupovania mesta Chodžaly a tým hrubo porušovali požiadavky Ženevského dohovoru, článku 2, 3, 5, 9 a 17 «Všeobecnej deklarácie o ľudských právach», požiadavky Deklarácie «O ochrane žien a detí za mimoriadnych okolností a v ozbrojených konfliktoch», Dohovoru «O zabránení a trestaní zločinu genocídy», doteraz nie sú potrestaní. A beztrestnosť stále vytvára základ pre páchanie nových zločinov.

Arménsko pácha zverstvá, nehanebne ospravedlňuje genocídu spáchanú voči Azerbajdžancom, a tí, ktorí ju spáchali, sa považujú za národných hrdinov. Arménsko otvorene vykonáva antiazerbajdžanskú politiku, v štátnom meradle sa vytvárajú ideologické základy pre okupovanie nových azerbajdžanských území. Sfalšované arménske dejiny povýšil na štátnu politiku s cieľom vytvorenia podkladov pre výchovu arménskej mládeže v duchu šovinizmu.

Je to čudne, ale poslanci z niekoľkých krajín zatvárajú oči na podobnú reálnu genocídu, ktorou je Chodžalinská tragédia, urobili predmetom diskusií legendu o «genocíde Arménov» a opovrhujú historickou pravdou, ba dokonca prijali v tejto veci nespravodlivé rozhodnutia. Práve toto je jednou z príčin márnosti doteraz z viny na strane Arménska pokusov o mierové urovnanie arménsko-azerbajdžanského, náhorno-karabachského konfliktu.

Nafukujúc rok za rokom udalosti z roku 1915, kedy akoby bola spáchaná genocída Arménov, arménski historici a politici propagujú toto a snažia sa pochovať do zabudnutia v svedomí svetovej verejnosti masové vyhubenie Azerbajdžancov, ktoré sa skutočne vykonáva od začiatku storočia, čím sa ju pokúšajú zmiasť.

Azerbajdžanské územia sú doteraz okupované. Arménski katovi na dosiahnutie svojich chamtivých cieľov nemilosrdne ničili nevinných ľudí. Povinnosťou každého Azerbajdžanca je dosiahnutie uznania Chodžalinskej tragédie medzinárodným spoločenstvom ako aktu genocídy a zločinu proti ľudskosti. Podobný zločin sa nesmie opakovať.

Podľa slov Všenárodného lídra azerbajdžanského národa Gejdara Alieva «Chodžalinská tragédia je jednou z najväčších ľudských tragédií 20. storočia. Pravdu o Chodžalinskej genocíde musí sa dozvedieť svetová verejnosť, aby sa nikdy nikde neopakovala taká strašná tragédia ako Chodžalinská. Musí byť vykonaná seriózna a účelná práca preto, aby všetky ľudia, ktorí sú verní ideálom humanizmu, mohli vyjadriť svoju kategorickú, jednoznačnú pozíciu ohľadne tejto tragédie».

Práve po vrátení sa k vedeniu štátu v júni roku 1993 na naliehavú žiadosť národa Všenárodného lídra azerbajdžanského národa Gejdara Alieva sa stalo možným politické a právne hodnotenie mnohých našich národných tragédií, vrátane Chodžalinskej genocídy. Z iniciatívy Všenárodného lídra Milli Majlis (Národná rada) krajiny prijala dňa 24. februára 1994 Uznesenie «O dni Chodžalinskej genocídy». V tomto dokumente boli podrobne popísané príčiny a vymenované vinníci tragédie.

Nepochybne, že výnimočná úloha v informovaní svetovej verejnosti o pravde ohľadne Chodžaly, šírení pravdy vo svete, opatreniach, podnikaných pre objektívne hodnotenie tejto genocídy, patrí Fondu Gejdara Alieva pod vedením pani Mechriban Alievej. Fond Gejdara Alieva už niekoľko rokov za sebou vykonáva v 70 krajinách sveta opatrenia venované Chodžalinskej tragédii. Fond organizuje konferencie, podujatia venované pamiatke obetí genocídy, vydáva knihy, brožúry, vydáva DVD-disky, natáča filmy.

S každým rokom sa rozširuje medzinárodná kampaň «Spravodlivosť Chodžaly», iniciovaná viceprezidentom Fondu Gejdara Alieva, predsedom Azerbajdžanskej mládežníckej organizácie Ruska pani Lejlou Alievou. V rámci kampane po celému svetu sa uskutočňujú stovky akcií. Takmer vo všetkých členských krajinách Európskej únie a taktiež v SNŠ, Ázii, Južnej a Severnej Amerike sa uskutočňujú konferencie, semináre atď. Vďaka tejto kampani tragédiu v Chodžaly uznali viaceré medzinárodné fóra. Z iniciatívy Fondu a Mládežníckeho fóra OIK Chodžalinská tragédia bola uznaná poslancami parlamentov 31 štátu ako zločin proti ľudskosti. Vedúce svetové univerzity v 20 krajinách sveta organizujú mládežnícke flashmoby. Spolu s tým sa začala nová etapa kampane - šírenie petícií a výziev s požiadavkou o uznanie tejto tragédie ako aktu genocídy a zločinu proti ľudskosti, adresovaných hlavám štátov a vlád, Minskej skupine OBSE, PACE, sekretariátu OSN, parlamentom sveta a medzinárodným organizáciám.

Medzinárodná kampaň pre informovanie a agitáciu «Spravodlivosť Chodžaly» orientovaná na informovanie svetovej verejnosti o pravde о Chodžalinskej tragédii a politické, právne a morálne hodnotenie svetovou verejnosťou tejto tragédii, úspešne sa uskutočňuje v súčasnosti tisíckami dobrovoľníkov vo viacerých krajinách sveta.

Azerbajdžanský štát vykonáva účelnú a dôslednú činnosť pre informovanie svetovej verejnosti o zločinoch spáchaných proti Azerbajdžancom arménskymi nacionalistami a šovinistami, vrátane pravdy о Chodžalinskej tragédii, činnosť pre jej uznanie ako genocídy.

Svetová verejnosť, už si veľmi dobre uvedomuje, v čom spočíva pravda. Špeciálna rezolúcia prijatá v súvislosti s Chodžalinskou genocídou Organizáciou Islamská Konferencia je prvým dokumentom, prijatým medzinárodnými organizáciami, ktorá uznala túto tragédiu ako «zločin proti ľudskosti». V Rezolúcii prijatej 51 štátom Chodžalinská tragédia bola ohodnotená ako «masová genocída civilného obyvateľstva spáchaná arménskymi ozbrojenými silami» a «zločin proti ľudskosti».

Na rozdiel od arménskych nacionalistov Azerbajdžan nestanovuje cieľ získať z tejto otázky akýchkoľvek politické, finančné, územné a iné dividendy. Našim cieľom je náprava historickej nespravodlivosti, odhalenie zločincov a odovzdanie na súd svetovej verejnosti. A preto hrozba pre svet etnického separatizmu arménskych nacionalistov a šovinistov, konaného nimi v regióne a taktiež ich ideológia nenávisti a teroru voči iným národom majú byť odhalené. To je naša občianska a ľudská povinnosť voči pamiatke tých, kto hrdinsky zahynul v meste Chodžaly.